Marián Fecko: Zopár poznámok inšpirovaných výsledkami ankety

Niektoré komentáre hodnotiace v ankete moju pedagogickú prácu mi ukázali,
že bude asi dobré, keď sa pokúsim sformulovať svoju predstavu o tom,
čo je a čo nie je dobré učenie.
(Keďže anketa sa týka hlavne "priamej" výuky, t.j. prednášok a cvičení, pod výukou tu myslím len túto jej časť.
Teda nie vedenie bakalárskych a diplomových prác, zapájanie do ŠVK, naozajstného výskumu apod.).

• 1. Moje hlavné východisko je, že učím dospelých ľudí, ktorí sa sami a bez nátlaku rozhodli študovať na FMFI,
  pričom to so štúdiom programu, ktorý si zvolili (fyzika, teoretická fyzika, ...) myslia aspoň zatiaľ vážne.
  To znamená, že buď (zatiaľ) rátajú s tým, že sa tým budú živiť, alebo ak už teraz tušia že možno nie,
  tak nepredpokladajú, že by sa to malo odraziť na znížení požiadaviek učiteľov voči nim
  (učitelia teda majú učiť tak, akoby sa všetci študenti v danom krúžku mali stať profesionálmi v odbore tohoto krúžku).
• 2. Reálna práca v odboroch, o ktorych tu hovoríme, si vyžaduje (aj) celoživotné intenzívne vzdelávanie.
  Veda sa rúti rýchlo vpred a je naozaj čo robiť, aby sa s jej "predným frontom" držal krok.
  (Väčšina ľudí na tejto fakulte, mňa nevynímajúc, to prísne vzaté nestíha.)
  Pritom vedec už nie je študentom, takže dominantne sa samovzdeláva.
  Prechod od "vzdelávania" k samovzdelávaniu nie je ostrý a u rôznych ľudí nastúpi v rôznom čase.
  (Malo by byť určite zastúpené, v rozumnej miere, už na základnej škole, ale otáľať s tým ešte aj na vysokej škole je už naozaj veľmi, veľmi neprezieravé.
  Na konferenciách či seminároch bude treba vedieť rýchlo vyťažiť užitočnú informáciu z množstva rečí, slajdov, posterov, rozhovorov pri kávičke apod.
  Ešte som nevidel, že by na konferencii niekto z publika pri každom slajde hlásil "počkajte, prosím Vás, nestihol som si to ešte opísať".)
• 3. Od učiteľa teda (vo vlastnom záujme!) nemáme žiadať, aby nám pekne pomaličky diktoval, že
  "teleso ponorené do kvapaliny, opakujem, ponorené do kvapaliny, je nadľahčované ...".
  Tak síce všetko "stihneme", budeme mať úhľadné (a hneď na hodine dômyselne farebne odlíšené) poznámky,
  ale po prvej konferencii či debate so zahraničným kolegom to plní hrôzy zabalíme a ujdeme čo najďalej od toho, čo sme vyštudovali.
  Zistíme, že sme študovali čosi akoby úplne iné, ako potrebujeme.
• 4. Učiteľ nám (v našom samoštúdiu :-) naozaj pomôže, keď zrozumiteľne vysvetlí o čo ide, obrázkami, príkladmi, súvislosťami so známymi vecami apod.
  Určite máme mať počas výkladu pocit, že tomu (aspoň viac-menej) rozumieme.
  A doma (ak nie sme takí rýchli, že to stihneme detailne už na prednáške či cvičení) by sme si to potom mali byť schopní detailne zrekonštruovať, dopočítať, doladiť.
  Ináč povedané, prednáška by mala čo najviac pomôcť tomu, aby sme si to po nej detailne sami ujasnili.
  Na to sa o.i. potrebujeme naučiť (ak nemáme fotografickú pamäť) robiť si rýchlo krátke, obsažné poznámky, z ktorých si to vieme potom poskladať.
• 5. Samozrejme, ak máme k dispozícii podrobný text (učebnicu), podľa ktorého prednáška beží (čo ale nie je nevyhnutné),
  situácia je oveľa jednoduchšia - poznámky stačia len minimálne, detaily sú v texte. Na prednáške stačí v princípe len počúvať, prípadne si poznačiť len obrázky.
  Dobrým tréningom na realitu je čítať si paragrafy z knihy vopred, už pred prednáškou. Ak všetko pochopím, teším sa aký som chápavý, ak nie, na prednáške mám druhú šancu.
  Tam to môže byť povedané trochu ináč a je šanca, že mi svitne. Určite väčšia, ako ked počujem o tej téme prvý krát.
  (Výhoda tohoto poradia je v tom, ze keď budeme veľkí, väčšinu vecí sa dozvieme čítaním. Pochopiť čítaný text sa treba učiť. Čítať články je pritom ťažšie, ako čítať učebnice.)
  A ak som to pochopil už z čítania, prednáška mi to vhodne rekapituluje a navyše vidím, čo si mám poznačiť a čo je zbytočné, lebo viem, že to je podrobne v knihe.
  A ešte navyše môžem sa už cielene pýtať na to, čo som nepochopil.
• 6. Ak sa ne(samo)vzdelávame takto, vyrastáme na doktorandov, ktorí nie sú bez celodennej školiteľovej opatery
  (najlepšie spojenej aj s nasťahovaním sa do kancelárie školiteľa) schopní urobiť ani krok, prípadne ďalej na mladých pracovníkov po PhD.,
  ktorí majú stále pocit, že ich všetko má ktosi podrobne osobne naučiť (a že ak niečo nevedia, je to chyba ich okolia, ktoré ich to ešte nenaučilo).

  ---

  
  Napísané v apríli 2008.