Slnečné hodiny
Určovanie dennej doby z polohy tieňa je asi najstaršou metódou používanou ľudstvom.
Aj v našich končinách možno vidieť slnečné hodiny na priečeliach mnohých budov. My na paneláku slnečné hodiny nemáme, ale veľmi jednoduché slnečné hodiny možno urobiť vtedy, pokiaľ je tienidlo kolmé na tyč vrhajúcu tieň.
Vtedy stačí nakresliť na tiedidlo kruh so stredom na tyči a rozdeliť ho na 24 rovnakých dielov - 24 hodín. Tyč treba otočiť na sever a skloniť ju tak, aby smerovala k polárke, teda pod uhlom rovným zemepisnej šírke polohy hodín (u nás 48 stupňov).
Na obrázku vľavo (zdroj: wikipedia) sú takéto hodiny umiestnené v Číne. Takéto hodiny možno urobiť rýchlo aj v prírode, stačí k tomu papier a kus drôtu alebo rovný prútik (a treba mať pri sebe buzolu alebo kompas).
Na obrázku sú miniatúrne slnečné hodiny, na výrobu ktorých stačil (okrem pravítka, kružidla a ceruzky) iba kúsok papiera, kancelárska spinka a kúsok plastelíny ako spojovací materiál.
Pokiaľ si chcete nakresliť slnečné hodiny na fasádu, tvar čiar je najjednoduchšie vypočítať niektorým z množstva voľných programov, napríklad od Miroslava Broža.
Ako zaujímavosť sú na poslednom obrázku "digitálne" slnečné hodiny, ktoré som vytlačil na 3D-tlačiarni. Časový údaj v nich vzniká hrou tieňov za komplikovanou štruktúrou cloniek.
Presýpacie a vodné hodiny
Vodné (najmä v Číne, Ázii a Egypte) a presýpacie (najmä v Európe) hodiny patrili medzi prvé stroje na meranie času v noci. Čas pri vodných hodinách sa meral pomocou množstva vody, ktoré vytieklo z nádrže cez tenkú rúrku.
Aby bol prúd vody konštantný, treba zabezpečiť konštantnú výšku hladiny v zásobnej nádrži. To sa obvykle robilo tak, že nádrž bola veľká a neustále do nej pritekala voda. Prebytok vody odtekal cez okraj nádrže preč.
Nádrže bývali niekedy dosť veľké, z Číny sa zachoval záznam o uhasení požiaru pomocou vody z nádrže vodných hodín. V niektorých hodinách prúdiaca voda poháňala systém kolies, takže sa takto mohli vytvoriť aj astronomické hodiny (orloj) ukazujúce polohu Slnka, polohu a fázu Mesiaca a podobne.
Presýpacie hodiny používali presýpanie piesku z jednej nádrže do druhej. Neboli veľmi presné, ale dodnes sa používajú na meranie času varenia vajíčok, keďže sú aj peknou dekoráciou.
Vlastním niekoľko presýpacích hodín (napríklad na obrázku). Naozajstné vodné hodiny nemám, ale na ukážku ich princípu mám "prekvapkávacie" hodiny, kde namiesto piesku preteká hustejšia kvapalina do redšej - je to modifikácia presýpacích hodín.
Mechanické hodiny
V 10. - 13. storočí sa začali používať mechanické hodiny s ciferníkom.
Pohyb stroja zabezpečovalo najčastejšie závažie a hodinový stroj bol jednoduchý - mechanický prevod "do rýchla" bol brzdený napríklad aerodynamickou brzdou alebo kývavým pohybom zotrvačníka.
Rýchlosť takýchto hodín závisela od hmotnosti závažia a aj od odporu vzduchu (najmä jeho teploty). Takéto stroje sa však používali v prvých vežových hodinách.
Vzhľadom k malej presnosti mali hodiny iba hodinovú ručičku.
Zdokonalením mechanických hodín sa zaoberal aj Leonardo da Vinci. V jeho náčrtoch sa našli všetky kľúčové časti - uchovávanie energie v strune a rôzne prevody. Revolučným bol jeho náčrt riadenia hodinového stroja kyvadlom (okolo roku 1600), ktoré sa periodicky namotávalo a odmotávalo okolo tyče. Ak by takéto hodiny skonštruoval, boli by to v tej dobe pravdepodobne najpresnejšie hodiny. Ako to už býva, tento princíp "lietajúceho kyvadla" bol znovuobjavený až po stáročiach.
Model hodín zostrojený podľa náčrtov Leonarda som si kúpil v roku 2018 v San Marine. Model hodín využíva v podstate dobové materiály - najmä drevo. Kyvadlo je z mosadze a niektoré kolieska sú namiesto z dreva vyrobené z lisovaného lepeného papiera. Model vyrobili pri príležitosti výstavy EXPO 2015. Vzhľadom na hrubú konštrukciu prevodov z dreva je presnosť hodín veľmi dobrá - dajú sa nastaviť tak, že počas pracovnej doby sa neodchýlia viac než cca 10-15 minút. Pohyb hodín je fascinujúci a návštevníci mojej pracovne z nich nevedia odtrhnúť oči :-).
Kyvadlové hodiny
Nápad použiť kyvadlo na meranie času pochádza od Gallilea, prvé kyvadlové hodiny začal stavať so svojím synom Vincenzom. Naozajstný pokrok však urobil Christian Hughens v roku 1656,
ktorý vynašiel aj teplotnú kompenzáciu dĺžky kyvadla. Kyvadlové hodiny dramaticky zvýšili presnosť merania času z cca 15 minút denne na cca 15 sekúnd denne.
V San Marine v roku 2014, kde sme boli na Majstrovstvách Európy v lukostreľbe, sme si s manželkou kúpili k 25. výročiu sobáša nádhernú repliku stredovekých kyvadlových hodín, poháňaných strunou. Ich presnosť je menšia, než u hodín poháňaných závažím, lebo sila struny sa pri odvíjaní mení. Moje hodiny majú presnosť asi 30-40 s denne a dajú sa pri naťahovaní raz týždenne nastaviť tak, že po natiahnutí nastavím čas cca o 1,5 minúty pozadu, hodiny to "dobehnú" asi za dva dni, potom za ďalšie dva dni nadbehnú asi minútu a nakoniec do konca týždňa "meškajú", až pred ďalším natiahnutím ukazujú presný čas. Na hodinách je však najkrajšie to, že nemajú zakrytý stroj, takže sa dá pozorovať jeho činnosť. Hodinový strojček síce nemá radosť z prachu, ale o to väčšiu radosť majú študenti z pohľadu na vnútro hodín.
Nástenné hodiny po manželkinej starej mame
Tieto hodiny sme zdedili v roku 2012 po manželkinej "starkej".
Sú to staré hodiny typu "viedenský regulátor", ktoré však už dlhú dobu nešli a slúžili iba ako dekorácia. Švagor sa ich pokúsil opraviť, ale neúspešne.
A tak o ne nikto z príbuzných nemal záujem, a preto skončili u nás :-).
Hodiny sa mi podarilo dať do chodu a odvtedy zdobia našu obývačku. Hodiny svojou presnosťou robia česť menu "viedenský regulátor". Čas stačí presne nastaviť pri natiahnutí hodín raz týždenne, po celý týždeň sa od presného času neodchýlia viac než o jednu minútu.
Viac informácii o nich je v tomto článku.
Kozubové kyvadlové hodiny
Zlatou érou kyvadlových hodín bola druhá polovica 19. a prvá polovica 20. storočia. Kyvadlové hodiny boli neskôr vytláčané prenosnými mechanickými hodinami
s torzným kyvadlom a najmä elektronickými hodinami. Jedny z posledných (rok výroby 1962) lacných kyvadlových hodín mala na skrini aj manželkina mama. Je to pekný príklad tzv. kozubových hodín
(ich typické miesto bolo na kozube). Hodiny si pôvodne nechal švagor, ale nakoniec ich venoval nám. Nie sú veľmi presné, každé ráno treba nastaviť presný čas.
Veľmi pekne však bijú - majú dvojhlasný gong v tvare dvoch priamych drôtov.
Mechanický budík
Prenosné hodiny s torzným kyvadlom si vyžiadala námorná navigácia. Prvé presné prenosné hodiny s teplotnou kompenzáciu kyvadla vynašiel
anglický tesár a amatérsky hodinár John Harrison.Mechanizmus sa postupne vylepšoval, hodiny sa stávali vreckovými a moderný "švajčiarsky" hodinový strojček
vznikol koncom 19. storočia.
V čase môjho detstva prakticky každý človek v mojom okolí vlastnil aspoň jedny náramkové hodinky, obvykle však dvoje - jedny na bežné nosenie a jedny ako šperk. Niektoré z nich sa zachovali a, hoci nefunkčné, ich máme odložené. Ale najviac spomienok mám na neodmysliteľnú súčasť domácnosti - mechanické budíky. Posledný mechanický budík 'Prim' čskoslovenskej výroby (na obrázku) som si s kúpil okolo roku 1980. Bol lacný a neveľmi spoľahlivý a občas v noci zastal. Preto sme ho sme ho neskôr nahradili jedným z moderných elektrických budíkov, ktoré sa v tom čase začali bežne predávať.
Elektrické hodiny
Môžeme povedať, že elektrické hodiny "prevalcovali" svet. Nízka cena a vysoká presnosť ich predurčili k tomu
aby sa stali vecou dostupnu naozaj každému.
Po skončení vysokoškolského štúdia (90-te roky) som nosil rôzne lacné "digitálky" alebo "quartzové" hodinky s ručičkami. Ich spoločným znakom bolo nekvalitné spracovanie, takže sa veľmi rýchlo pokazili a skončili v koši. Neskôr ich definitívne nahradil mobilný telefón. To však neznamená, že elektrické hodinky nemôžu byť kvalitné. Do domácnosti sme si počas našej prvej v Taliansku v roku 1995 kúpili na výlete do San Marina (opäť to San Marino :-) ) pekné hodiny s ciferníkom z farbeného alabastra. Bola to dobrá kúpa, dodnes, čiže už 25 rokov, fungujú bezchybne. Aj manželka už dlhé roky vlastní spoľahlivé dámske ručičkové hodinky Olympia (český výrobca) s titánovým púzdrom a remienkom osadené s japonským strojčekom Miyota 2035.
Automatické hodinky Orient Three-Stars
Tieto hodinky od jedného z najvýznamnejších japonských výrobcov dostal do daru svokor.
Tento model s moderným vzhľadom obsahuje strojček série 469 vyvinutý v roku 1971 a patril v 70-tych a 80-tych rokoch k najpredávanejším.
V roku 2009 Orient dokonca vyvinul retro-sériu Orient Star, ale s novším modelom srojčeka. Hodinky ukazujú deň v týždni a dátum. Korunka sa dá
vysunúť do dvoch polôh. V prvej vysunutej polohe sa rýchlo posúva dátumovník, v druhej vysunutej polohe sa nastavuje čas. Na rýchly posun dňa v týždni
je určené samostatné tlačidlo. Hodinky nemajú ručné naťahovanie. Ručičky obsahujú luminofór a luninofórové bodky sú aj pri hodinových značkách,
ale luminofóru je tak málo, že v noci prakticky nepomáha.
Hodinky som dostal od svokra do daru vtedy, keď ich prestal denne nosiť a väčšinou ležali na stolíku. Pri takomto používaní je neprítomnosť ručného naťahovania problémom. Navyše mali pokazené tlačidlo na posun dni v týždni. Po prehliadke u hodinára sa ukázalo, že oprava by bola pridrahá, preto ostali v takomto stave. Nie je to problém, lebo posun dňa v týždni je veľmi zriedkavou činnosťou a dá sa urobiť jednoducho opakovanou zmenou času medzi 12:00 a 04:00 tam a späť. Hodinky som dostal navyše v stave, keď pravidelne zastavovali, preto boli roky odložené ako pokazené. Až oveľa neskôr som si všimol, že zastavovanie spôsobuje vzájomný dotyk sekundovej a minútovej ručičky. Na Internete som našiel návod na vybratie strojčeka a sekundovú ručičku som mierne vyhol. Odvtedy hodinky chodia spoľahlivo. Keďže však už potrebujem na blízko okuliare, nedokážem bez nich prečítať dátum a deň v týždni a aj zlaté ručičky sa mi zlievajú so zlatým ciferníkom. Na druhej strane, kovový remienok možno ľahko umyť, takže ich občas nosím na športové aktivity. Ich presnosť je vyhovujúca, minútovú ručičku treba jemne posunúť zhruba raz za 3-4 dni.
Automatické hodinky Zeppelin LZ 127 Graf Zeppelin
Moju nostalgiu za mechanickými hodinkami ukončili kolegovia z práce, ktorí mi na šeťdesiatku
podarovali hodinky Zeppelin (v tom čase ešte hodinky Orient nefungovali). O ich kúpe rozhodol najmä klasický elegantný vzhľad s veľkými číslicami
(čo ocením najmä pri pohľade na hodinky bez okuliarov na čítanie).
Tento model s tmavým ciferníkom má strieborné ručičky, ktoré veľmi dobre vidno. Ručičky aj číslice obsahujú veľké množstvo dlho svietiaceho luminofóru,
takže čas dokážem odčítať prakticky celú noc. Hodinky sú vyrobené v Nemecku (aj ručne šitý kožený remienok), strojček je však japonský
(Miyota 82S5 s odkrytým zotrvačníkom) od jedného z najväčších japonských výrobcov hodín Citizen. Hodinky sú celé z naparovaním pozláteného nerezu.
Hodinky majú aj ručné naťahovanie, v prvej vysunutej polohe korunky sa nastavuje čas. Nosím ich denne a majú vynikajúcu presnosť
(minútovú ručičku treba jemne posunúť zhruba raz za týždeň až 10 dní). Pôvodný kožený remienok som po opotrebovaní nahradil jemným (tzv. milánskym) čiernym kovovým
remienkom (ťahom), ktorý sa príjemne nosí a možno ho pravidelne umývať. Po štyridsiatich rokoch tak opäť denne nosím mechanické hodinky.